Koncert U2 v Singapuru pohledem čtenáře U2czech.blog.cz

To, že sú U2 celosvetový fenomén je proste fakt. To, že dozrievajú ako víno a dokázali sa preniesť cez nie moc ideálne obdobia ( či už tvorivé alebo koncertné ) je faktom tiež. Nikdy by ma však nenapadlo, že v priebehu 4 rokov uvidím túto skvelú kapelu až 5-krát, z toho 1-krát mimo európsky svetadiel a k tomu si ešte podám v Berlíne ruku s Bonom.

Do Indonézie sme spolu s priateľkou mali v pláne sa pozrieť ešte predtým ako U2 ohlásili dátumy a miesta nadchádzajúceho turné na rok 2019. Nebol istý iba dátum.

Len čo sme sa dozvedeli, že majú v pláne aj zástavky v Ázii, voľba padla automaticky na Singapur a termín dovolenky sa prispôsobil 30. Novembru. Singapur je brána do celej Indonézie, čiže dovolenkové zastávky ako Bali resp. Thajsko máte doslova na dosah ruky.

Dovolenka naplánovaná, letenky kúpené, hotely zarezervované, už len kúpiť lístky na koncert.
Ako to už býva, rituál s kupovaním lístkov v predpredaji na presale code bol opäť posunutý na nový level v dôsledku posunu času a faktu, že kupujete niečo o 4 hodine ráno 11 000 km od vás.

O to väčší stres nastal, keď mi po vybratí miest a zaplatení padol celý systém a po otvorení mailu tam neboli nič. Ani po 10 minútach, ani po 15 a ani po 20tich.
Presale code minutý, obrazovka biela a lístky nikde. Nevyspatý, zúrivý a sklamaný som si teda zaplatil ešte jedno členstvo na U2.com v domienke, že mi príde nový kód, ktorý následne použijem. ( samozrejme to nefungovalo a akurát včera mi prišli 2 balenia darčekového Live Songs of IE tour.

Po chvíľke zúfalstva ma napadlo, že zavolám do spoločnosti, ktorá predaj lístkov zabezpečovala a asi po 20tich minútach som sa konečne dovolal. Teta v strese a zároveň hotová z toho, že jej do Singapuru volá niekto zo Slovenska a dožaduje sa svojich lístkov, ktoré mal nakoniec doručené v spame.

Ešte v ten deň som sa na rôznych U2 fórach dočítal, že problém som nemal iba ja a takýto ranný boj si užila väčšina fanúšikov kupujúcich v predpredaji.
Fajn nie som úplný debil.
Keď sa na to dívam spätne, tak to bolo kopec stresu pre nič.
U2 pridali ďalší koncert a tým pádom vyriešili situácii veľa fanúšikom, ktorých o lístky obrali tzv. "scalpers".
Očividne im tým celkom pokazili biznis, keďže sa na druhý koncert pred štadiónom predávali lístky aj po 20 Eur.

V rámci našej dovolenky sme využili Singapur ako základňu odkiaľ sme počas 3 týždňov odlietali na Bali, do Malajzie resp. do Thajska, čiže sme mali mesto už v podstate prejdené a vedeli sme presne kde je štadión a ako sa k nemu poľahky dostať.

K štadiónu sme sa vybrali cca 3 hodiny pred koncertom. Už v metre bolo jasné, že Singapur sa na U2 naozaj teší a že tých 42 rokov si trpezlivo odstál v rade.
Pozriete sa oproti sebe a moslimka v šatke v tričku U2 sa na Vás usmeje. Pozriete sa doprava partia v tričkách U2 Indonesia Vám začne mávať. Každou jednou zástavkou bližšie k štadiónu je vlak plnší a plnší U2 fanúšikmi z celého sveta.

Tak toto dokážu 4 chalani z Írska. Takto spájať svet.
Nikdy som si to v Európe neuvedomoval, o to viac je to citeľné tých pár tisíc km od domova.
Samozrejme ma hneď napadajú myšlienky o našom malom národe, xenofóbii, našom latentnom rasizme, nenávisti, politikoch a našej "legende" Eláne, čo mieri v klipe novinárovi na hlavu pištoľou.
Nikoho nezaujímame, ale my máme pocit, že sa musíme zaujímať o všetkých naokolo. Obrovská škoda, že kapela ako U2 ku nám nikdy hrať nepríde, momentálne by sa nám jeden takýto kultúrny preplesk zišiel.

Singapursky národný štadión je nádherná stavba s kapacitou 60 000 návštevníkov.
Spolu so športovým areálom, halou a nákupným centrom tvoria krásny komplex. Zo všetkých ázijských zastávok odohrali U2 iba jediný koncert pod holým nebom a to v Indii. Všetky ostatné boli indoorová záležitosť.
Kontrola lístkov aj security check úplne bez problémov, i keď po koncerte som sa dočítal o nezvládnutej organizácii pri púšťaní GA line a číselným označovaním fanúšikov. Priznám sa že som doteraz nepochopil ako tento systém funguje a asi ani nechcem. V poslednej dobe začínajú byť samozvaní sfanatizovaní fanúšikovia dosť otravní, chodia na každý koncert a ešte pred skončením aktuálneho koncertu už bežia na letisko aby boli zase prví v ďalšom meste. Nechápem odkiaľ na túto záľubu berú peniaze a čas.

Prvá časť koncertu bola už tradične výborná.
V podstate sa ničím nelíšila od európskej časti turné až na to, že počas austrálskeho legu začali hrávať aj I will Follow, čo mňa osobne veľmi potešilo. New Year's Day z nejakého dôvodu kapela dohrala len s veľkým vypätím síl, nakoľko sa niekde v strede songu úplne stratili a Edge si hral svoju vlastnú verziu.

Premostenie Pride a Streets so zapnutím obrazovky je už legendárna záležitosť a bola naozaj radosť pozorovať ako na to ázijskí fanúšikovia reagujú.
Ono si musíte predstaviť, že veľká časť týchto ľudí videlo U2 prvýkrát v živote, čo bol pre mnohých z nich, ale aj pre nás obrovský zážitok. Inak návštevníci koncertu sa bavili rovnako ako my v Európe, tancovali, spievali, skákali.
Jediný rozdiel je možno v tom, že oveľa radšej používajú rôzne svetielka a blikajúce predmety, čiže napríklad pri Bad nemusel Bono ani vyzývať na zapnutie mobilov.

Najobľúbenejšou pesničkou Singapurčanov je jednoznačne With Or Without You. Taký ohlas a radosť pri Adamovej basovej linke som už dlho nepočul. Samozrejme to celé odspievali od začiatku až do konca.

Osobne som mal trošku obavu kvôli zvuku, keďže priestor medzi plochou a tribúnami bol veľmi veľký, plus sa už dopredu avizovalo, že strecha štadióna zostane na koncert zavretá.
Nakoniec to neboli ani problémy so zvukom, ani väčšia vzdialenosť od pódia, ale neuveriteľné teplo a vlhkosť, ktoré dali zabrať nie len fanúšikom ale aj samotnej kapele a technike. Tá to vzdala počas mojej obľúbenej Exit, keď v strede songu úplne odišla obrazovka a Bono si odspieval snippet Gloria v totálnej tme.

Čo som si všimol, že celá kapela prišla oveľa uvoľnenejšia ako u nás v Európe. Prišli mi, že si to veľmi užívajú a sú tak akosi menej pod tlakom.
Bono to vystihol asi najlepšie, keď prehlásil, že toto bude ich najlepší koncert, keďže je to v Singapure ich úplne prvý.

Predstavenie kapely prebiehalo tiež vo veľmi pohodovom duchu, kedy Bono dokonca vyspovedal Adama priamo na pódiu. Nepamätám si, že by U2 niekedy robili medzi sebou interview na a zároveň si zo seba robili srandu. Dokonca sme sa dozvedeli, že Adam v Singapure ako mladý s rodičmi nejakú dobu žil, čo malo samozrejme veľký ohlas

Veľmi ma inak potešili Angel Of Harlem a Even Better Than The Real Thing. To boli asi najväčšie 2 zmeny oproti európskej časti spolu s tým, že U2 nemali počas tejto ázijskej predkapelu. Štadión sa vďaka tomu plnil veľmi pozvoľna a veľa ľudí si krátilo čas v rade na pivo alebo na merch. Inak k nemu som sa zase kvôli obrovským radám nedostal.

Samozrejme kozmetické zmeny sa týkali aj niektorých vizuálnych prvkov na obrazovke. Asi tou najviac populárnou je grafika počas One, ktorá ukončuje koncert vo vizuále vlajky danej krajiny. Vyzerá to veľmi fajn a ako koniec koncertu je to veľmi milé a fotogenické.

Porovnávať Joshua Tree Tour 2017 a 2019 sa veľmi nedá. V podstate ani nie je čo.
Ja som šťastný, že máme možnosť takto cestovať za našou obľúbenou kapelou a užívať si s nimi ich najlepšie roky. U2 je naozaj globálna záležitosť a som rád, že bude v budúcnosti na čo spomínať. Myslím, že takáto kapela už nikdy nebude, čo je vlastne fajn.

P.S. Pozdravujem super parťákov zo Slovenska Viktora a Michala s manželkami.
Bolo veľmi fajn stretnúť sa s ľuďmi, ktorí rovnako ako my vycestovali do Singapuru za svojimi obľúbencami, napriek tomu, že sme sa predtým nikdy nevideli :-). Ale však aj o tom sú U2.
Inak Michal sa hecol a s manželkou dali aj druhý koncert priamo v dave pod pódiom. Zároveň sa stretli s Bonom a Edgeom pred hotelom. Makáči :)