U2 LIVE v Dublinu (1. a 2. koncert): očima čtenářky U2czech.blog.cz
Adminka (dnes již neexistující, ale pro nás v redakci U2czech.blog.cz dodnes legendární) slovenské webové stránky U2online.sk Yka se rozhodla pro U2czech.blog.cz sepsat report o 1. a 2. koncertu U2 v Dublinu.Děkujeme! Zároveň je to motivace pro Vás ostatní - pište, pište a pište do redakce Vaše postřehy, zkušenosti, rady a jiné informace z probíhajícího U2 tour.
Napište a pošlete do naší redakce report i když už někdo o "vašem" koncertě něco napsal! Myslím si, že mluvím za všechny čtenáře U2czech.blog.cz, když řeknu, že nás to baví!
Ako väčšina júťakov, i my s kamarátkou sme túžili po koncertoch v Dubline a i kvôli tomu sme si zaobstarali členské na u2.com. S našim snom sme sa pomaly po vyhlásení turné a oznámení, že dublinské koncerty budú tesne pred Vianocami a teda v čase najdrahších leteniek, pomaly rozlúčili.
Nádej sa predsa len našla po potvrdení pokračovania turné v Írsku a zmierení sa s tým, že to nejako spojíme s našou decembrovou írskou dovolenkou. Ružový balónik opäť vyfučal po informácii, že po predĺžení členského nedostaneme na tento rok už nový kód. Záchrana našťastie prišla v podobe jednej našej kamarátky a jej nepoužitého kódu a my sme sa mohli pustiť do nakupovania lístkov.
Ak čakáte pohodlný nákup, môžete na to napriek členskému zabudnúť. Rýchlo sme sa zmierili s tým, že to nebude štvrtý koncert, ktorý nám vyhovoval dátumovo a potom by sme už ochotne brali aj sedenie. Po približne šiestich hodinách a rýchlej akcii s letenkami sa nám nakoniec podarilo kúpiť lístky na druhý koncert. A aby toho šťastia nebolo málo, týždeň pred koncertom sme ešte špehovali stránku Ticketmastru, pretože väčšina koncertov sa v tomto čase dopredávala, čo pre írske noviny potvrdil aj The Edge. Napriek tomu, že sme chceli lístky na sedenie, neodolali sme neuveriteľnej zhode náhod a nakoniec sa nám podarilo dokúpiť i lístky na státie na prvý koncert.
Dublin jednotku sme sa rozhodli nakoniec neísť naplno a staviť to na náhodu. Po nedeľnom nádhernom počasí a malých túrach a pondelkovom výlete sme nakoniec dorazili pred halu až hodinu pred vpúšťaním. Napriek tomu sme boli prekvapené malým počtom ľudí. Druhým šokom bola veľkosť haly, ktorá bola maličká a na mieste sme opäť pochopili, aké obrovské šťastie s tými lístkami vôbec máme. Po chvíľke zmätenia a rozpoznania nového zloženia stageu s E-čkovým pódium uprostred catwalku sme nakoniec zakotvili podľa plánov presne tam v treťom rade.
Pre ilustráciu, hala bola tak malá, že veľká obrazovka končila presne pri miestach na sedenie a paradoxne tí s najlacnejšími vstupenkami mali skvelý výhľad do klietky, keď tam bola skupina a navyše boli priamo nad pódiom. Čakanie na koncert nám spríjemnila dvojica veľmi príjemných Američanov a vôbec, fantastickí ľudia okolo. Čo sme dúfali, že Barcelona bude taká živá a osobnejšia, to nám nakoniec doprial až Dublin.
Presne o pol deviatej sa spustila People Have The Power a ľudia už boli vo vare. Od momentu, keď vstúpil Bono na pódium atmosféra medzi fanúšikmi vrela. Opäť vďaka malej hale sme mali skvelý výhľad aj na hlavné pódium. Po prvých štyroch pesničkách som si hovorila "Čo to je a toto je len začiatok? Čo teda predvedú ešte ďalej?". Všetci štyria boli neskutočne motivovaní a nabití energiou, ktorá sálala navôkol. Zvuk nebol tak dokonalý ako v Barcelone, ale to ostatné to všetko nahradilo.
Fantastický moment prišiel, keď boli na É-čkovom pódiu. Na to prechádzali popri fanúšikoch, keďže obrazovka bola priamo na pódiu. Tam len prišlo ďalšie kolo, keď sa pustili do všetkého s ešte väčším elánom, na všetkom sa skvele bavili a boli úžasní. Kamarátka u Adama opäť zabodovala s jej vtipným transparentom, ktorý tentoraz rozosmial aj Edgea. Adam jej za to aspoň venoval pár hlbokých pohľadov do očí, takže o spokojnosti z jej strany nemusíte pochybovať.
Na pódium vytiahli jednu milú Kalifornčanku a celá táto časť potom skončila s odštartovaním Bullet The Blue Sky, keď už namotivovaný Bono nevedel rýchlo spustiť megafón, tak len vtipne pobehoval po pódiu a do toho šťavnato nadával.
Najlepší moment bola podľa mňa Where The Streets Have No Name, keď som mala pocit, že sa nakoniec splní ten Edgeov sľub, že energiou strhnú strechu arény. Koncert zakončili opäť spoločným odspievaním One. Po jeho skončení sme s kamarátkou v extáze odchádzali na vlak a tešili sa, čo nás čaká na druhý deň a premýšľali, či sa to dá vôbec prekonať.
V utorok sme po presune na ubytovanie do centra dorazili pred halu pred treťou, kde bol sľubne vyzerajúci krátky rad. I keď bolo počasie chladnejšie, našťastie až tak veľmi nepršalo, ako to sľubovali predpovede a čakanie nám spríjemnil veľmi príjemný párik starších manželov z Nového Zélandu. I kvôli takýmto stretnutiam milujeme koncerty U2. I keď sme prišli do haly skôr, boli sme až v druhom rade opäť pri É-čku (áno, snívali sme o prvom ako v Španielsku). No keďže pódium bolo nižšie a bližšie ako v Barcelone, mali sme ich naozaj prakticky na dosah. I tam sme narazili na veľmi príjemné, teraz už kamarátky z Írska a nevedeli sme sa dočkať koncertu. Čakanie nám skracovali tentoraz aj skvelí organizátori, ktorí nás neváhali zabávať aj svojimi tancami.
Priebeh bol od začiatku v podstate rovnaký. U2 vyšli minimálne v rovnakej nálade ako na prvom koncerte. Ja ako Bono girl som si užila najmä to, že Bono bol na É-čkovom pódiu ešte častejšie ako večer predtým. Raised By Wolves im podľa mňa vyšla ešte lepšie ako v prvý večer. Potom prišlo opäť vystúpenie na E-stagei a šťastné chvíľky pre kamarátku, ktorej sa tentoraz podarilo rozosmiať jej transparentom komplet skupinu. Vďaka tomu sme verili, že tentoraz ju istotne musíme dostať na pódium. Žiaľ, pred Mysterious Ways prišiel ochrankár, ktorý sa dohodol so skupinkou pred nami, kto z nich pôjde na pódium /osobne sa poznali s viacerými členmi organizačného tímu/. Žiaľ po druhýkrát, práve prostredníctvom nich sme mali možnosť spoznať sa aj s tou nepríjemnejšou časťou fanúšikov. Kašľať na ignoráciu a neochotu rozprávať sa, ale keď niekto nie je ochotný pomôcť malému chlapcovi, ktorému sa ťažko dýcha a odsunúť sa trošku, aby sa mu dostalo trošku čerstvého vzduchu, nie je to pre mňa fajn človek. A to sme ich o to prosili všetci naokolo, takže plusové body od nás istotne nezískali.
Z vyvolenej skupinky sa dostal nakoniec na pódium chalan pred kamarátkou. Najhoršie na tom bolo, že to chvíľku vyzeralo na to, že Bono nakoniec vyberá ju, tak sme ju aj s írskymi babami tlačili a tlačili dopredu, ale nevyšlo to. Do tretice na nejakom ďalšom koncerte už však veríme v náš úspech. Adam jej aspoň všetko odčinil tým, že pred ňou s jeho typickými úsmevčekmi a pohľadmi na ňu odohral celú Desire.
Tá energia, čo bola noc predtým pri Streets sa teraz preniesla už na celý zvyšok koncertu. Ešte i organizátori, ktorí si mimochodom celý čas pospevovali s nami, boli užasnutí z toho, ako komplet celá hala stála a burácala. Ku koncu som už bola na konci so silami a rátala som posledné sekundy k tomu, kedy odohrajú tradičnú I Still, keďže v hale v tento večer nemenili tak pravidelne vzduch a navyše som mala dosť nepríjemnú polohu na státie na zostupujúcom konci zátarasy. Keď tu zrazu namiesto I Still začali prvé tóny Bad. A zrazu sa dialo to, v čo sme neverili a boli sme smutné, pretože túto fantastickú kombináciu hrali vždy len na posledných koncertoch. S kamoškou sme pišťali, ako keby sme vyhrali v lotérii a zrazu nás už nič nebolelo. Ako bonus navyše, Bad + 40 nebolo plánované v setliste, rozhodli sa preň až počas večera.
Na záver - reči o tom, že každý fanúšik ich musí zažiť v Dubline, ste už istotne počuli mnohokrát. A tiež ste si už prečítali niekoľko verzií o tom, aké to bolo úžasné. Môžete sa však na to pripraviť ako chcete, nakoniec vás to i tak šokuje, pohltí a opantá. Musíte to jednoducho zažiť až na vlastnej koži, aby ste to pochopili. Prvé tóny, prvé slová piesní a prvé momenty na pódiu na prvom koncerte, keď boli konečne po dlhom čase doma, boli jednoducho neskutočné a dopriala by som ich zažiť každému jednému skutočnému fanúšikovi.
Komentáře
Okomentovat