U2 LIVE v Barceloně I. a II. - očima čtenářky U2czech.blog.cz
Adminka (dnes již neexistující, ale pro nás v redakci U2czech.blog.cz dodnes legendární) slovenské webové stránky U2online.sk Yka se rozhodla pro U2czech.blog.cz sepsat report o 1. a 2. koncertě U2 v Barceloně. Zajímavé je srovnání z perspektivy "sedícího" fanouška a fanouška "na stání". Děkujeme za report!Zároveň je to motivace pro Vás ostatní - pište, pište a pište do redakce Vaše postřehy, zkušenosti, rady a jiné informace z probíhajícího U2 tour. Napište a pošlete do naší redakce report i když už někdo o "vašem" koncertě něco napsal! Myslím si, že mluvím za všechny čtenáře U2czech.blog.cz, když řeknu, že nás to baví! Zanecháváte tak výraznou stopu na U2czech.blog.cz a určujete i jeho obsah! Ale teď už slíbena Yka!:)
Barcelona I.
Už pred začiatkom turné sme mali s kamarátkou dohodu, že pôjdeme na jeden koncert v Írsku, jeden v okolí a jeden v meste, v ktorom sme ešte neboli. Škrt cez rozpočet nám urobil nakoniec plán koncertov a najmä úvodné vynechanie Írska. Naša prvá voľba padla na Londýn, no zrejme z vyššej prozreteľnosti nám online predaj na členské jednoducho nefungoval a tak sme vzali prvú alternatívu, kde sme sa mohli dostať letecky - Barcelonu.
Lístky na státie sa kúpili s veľkým prehľadom, no potom nám skrsol pri pomáhaní ďalšiemu kamarátovi v oficiálnom predaji nápad, že poďme skúsiť najlacnejšie sedenie v deň príletu, aj tak nemáme čo večer robiť. Po piatich hodinách sa nám podarilo zohnať dve najlacnejšie vstupenky, i keď nie so sedením pri sebe, čo sme chceli vyriešiť na mieste.
Nekonečné, takmer ročné čakanie, sa skončilo piateho oktobra. Barcelona je úžasné mesto a neľutovali sme, že sa nakoniec Londýn nepodaril. Nádherné pamiatky, skvelá atmosféra, úžasné staré lokality. Dojem z tohto mesta mi nedokázala pokaziť ani ukradnutá peňaženka s občiankou, ktorá mi prekazila výlet do Írska.
Na prvý koncert sme si dopriali veľkolepý prílet lanovkou a to prvé, čo je nutné spomenúť, je celý olympijský areál. Vidieť ho rozsvietený pri západe slnka je skutočne veľký zážitok. Jednoznačne najkrajšie miesto na čakanie na koncert, aké som mohla zažiť. Po veľkých plánoch, sme skryli naše objektívy a pustili sa smerom do haly. Malým šokom boli organizátori, ktorí nás po problémoch vo Švédsku vôbec neprehliadali a pokojne som mohla dnu vpašovať nôž alebo zbraň. Ignorovali ešte aj veľké puzdro z fotoaparátu, ktoré som držala v ruke a mohla som tam mať zrkadlovku.
Celé natešené z našej akcie "foťák" sme sa vybrali zohnať nejaké občerstvenie a potom sme šli rovno na naše miesta. Na naše veľké prekvapenie sme nakoniec kvôli divnému číslovaniu sedeli pri sebe. Koncert začal až o pol desiatej a s jednou malou chybičkou krásy. Hala bola veľmi veľká, pódium nepredĺžili, miest na státie nepredali viac a tak sa medzi stojacimi a našou časťou sedenia vytvorila veľká diera, čo trošku uberalo na atmosfére.
Miesta na sedenie sme napriek cene mali veľmi slušné, no ako človeku, ktorý mal doteraz iba lístky na státie, mi chýbala trošku atmosféra a bolo to pre mňa nepomerne nudnejšie. Kotol pod pódiom jednoducho nič nenahradí. Občas som mala pocit, ako keby som sa na nich pozerala iba v televízii. Toto všetko sme si vynahradili aspoň sériou super fotiek. Veľké pecky ako Streets, UTEOTW, Vertigo alebo IWF však fungovali aj takto "na diaľku". V setliste sme nezažili žiadne veľké prekvapko. Zahrali však Sweetest Thing, ktorú som chcela počuť naživo, čo sa mi podarilo. S ňou sa spája aj malá kuriozita. Bonovi nešiel počas hrania klavír, tak sa narýchlo musel presúvať k pripraveným klávesom. Čo môžem fakt oceniť, je skladba One, ktorá mi už bola nudná a obohraná. Vo verzii, kde ju však takmer celú odspievajú len fanúšikovia, má však opäť svoje čaro.
Barcelona II.
Malé predjedlo bolo teda za nami a po malom blúdení mestom a troch hodinách spánku sme boli pripravené na náš veľký deň, ktorý bol špeciálny najmä pre kamarátku, ktorá mala po prvýkrát lístky na státie. Pri pozeraní Sagrady Familia sme si ešte rýchlo zrekapitulovali stratégiu ako obsadiť naše vysnívané miesta a už sme potom s malým meškaním leteli pred štadión.
Malé predjedlo bolo teda za nami a po malom blúdení mestom a troch hodinách spánku sme boli pripravené na náš veľký deň, ktorý bol špeciálny najmä pre kamarátku, ktorá mala po prvýkrát lístky na státie. Pri pozeraní Sagrady Familia sme si ešte rýchlo zrekapitulovali stratégiu ako obsadiť naše vysnívané miesta a už sme potom s malým meškaním leteli pred štadión.
Tam nás privítali ľudia z U2valencia, ktorí nám dali náramky s číslami a oznámili nám, že môžeme ísť kde chceme, máme sa vrátiť od tretej, keď sa zoradíme podľa našich čísel. Poučené zo skúseností ostatných fans z Nemecka, Švédska a Holandska sme ich ignorovali, pretože radenie podľa čísiel sa nikde nekonalo. Kamarátka zostala sedieť, ja som obehla s ďalšou kamoškou, ktorá nám robila support pamiatky a potom sme urobili výmenu.
No a potom prišli problémy s domácimi organizátormi, ktorí sa nechali dobrovoľne zmanipulovať skupinkou z U2valencia. Ako jediní v Európe si zaumienili, že oni budú tí, ktorí napriek svojej povesti urobia vo všetkom poriadok a zoradia nás podľa čísel. Čo nás na tom všetkom najviac hnevalo bol fakt, že do zoznamu sa mohol zapísať ktokoľvek, hocaký kamarát, ktorý tam ani nemusel byť a nás to takto nefér odsunulo dozadu. Takže po tretej nás vyhodili spoza zábran a za asistencie organizátorov nás začali radiť podľa čísel. Vrchol bol, že keď sme tam už sedeli ako sardinky a prišiel niekto aj o hodinu neskôr, jeden extrémne snaživý organizátor radil aj oneskorencov medzi nás podľa čísel.
Pár nadšencov sa snažilo radiť podľa čísel ešte aj po absolvovaní prvých kontrol, na to im chvalapánu už organizátori neskočili. Kontroly opäť nulové a potom konečne štadión. Kamarátka bola o dva metre predo mnou, takže utekala k pódiu prvá. Boli sme dohodnuté, že keď nebudú voľné miesta pri hlavnom pódiu pri Adamovi, ideme kdekoľvek k zábrane. Pre stuhnuté nohy sme mali parádnu rozcvičku na schodoch, keďže na státie sa schádzalo do podzemia. Kamarátka už na mňa mávala od zábran pri catwalku, ešte sme na chvíľku váhali, že či sa nepresunieme k stále voľnému E stageu, ale to sme si nakoniec nechali až na Dublin.
Po nekonečnom finálnom čakaní sme nakoniec začuli "People Have The Power" a konečne sa rozpumpovalo to, čo mi chýbalo pri sedení. Boli sme tak približne v strede catwalku, takže sme mali super výhľad na oba stage. Keď vošiel Bono na pódium, tak hlasivky už boli preč a to nás čakal ešte celý koncert. Ako už spomínal v predošlej recenzii Michal, nové pesničky znejú live naozaj super. Ešte aj tie, ktoré mi neboli veľmi po chuti, dokázali urobiť fantastickú atmosféru.
Naše miesto bolo priam magické. Postupne sa pred nami zastavili všetci členovia. Ja mám najradšej z celej skupiny Bona, ktorý chodil pred nami neustále, takže z môjho pohľadu pecka. Kamarátka prišla s Adamom trošku nakrátko, no podarilo sa jej aspoň vďaka svojmu transparentu parádne ho rozosmiať, čo jej nahradilo všetko to ostatné. Najlepší moment z tohto hľadiska bola SBS, ktorú skoro celú pred nami Larry odbubnoval.
Atmosféra bola skvelá, Španieli a južanské národy sú v tom naozaj výnimočné. Moja obľúbená Cedarwood Road /kto bol v Dubline a miluje ho rovnako ako ja, dokáže úplne pochopiť význam tej piesne a dostane sa mu pod kožu/, bola trošku ochudobnená tým, že Bono bol v klietke a vtedy trošku strácate kontakt so skupinou. Najlepšia vypalovačka opäť Streets, to sa jednoducho tomu nič nevyrovná, keď pri tej skladbe buráca celý štadión.
Na pódium sa dostala pri Ways jedna babenka, Desire si s nimi zahral chalan, ktorý mal mimochodom číslo 1, čiže zaslúžená odmena a potom ako bonusovku vytiahol Bono ešte jedného chalana, ktorému postupne dal svoje sako a okuliare a chalan sa potom prešiel celým catwalkom a šiel na svoje miesto. Veľmi vtipné bolo sledovať moment, ako mu potom ochrankár v tom vytržení strhával sako. Bolo to naozaj vtipné.
Koncert sa ukončil s I Still, čo sme boli radi, že sme ich na konci mali ešte všetkých opäť pred sebou. Aj Bona bez slnečných okuliarov, čo je už fakt v týchto časoch kuriozitka. A potom nastala krutá cesta domov, no mohli sme čerpať nabité energiou.
K celkovému zhodnoteniu koncertu:
- Keď budem mať 55 rokov, za sebou operáciu chrbtice a vážny úraz, chcem skákať a mať toľko energie ako Bono.
- Som rada, že upustili na koncertoch od rečí ohľadom Afriky. Ja fakt nie som kritický fanúšik a nevyčítam im milión blbostí, lebo neočakávam, že budú neustále v top forme a najmä, že sa im rokmi nezmení názor a hudobný vkus a nebudem ich kritizovať kvôli novým piesňam. Beriem ich s ich chybami i plusmi, hlavné je, že sú tu, spoznávam vďaka nim skvelých ľudí a dávajú mi veľa energie z piesní. No tá Afrika už bola otravná i pre mňa a som rada, že sa už o tom na koncertoch nehovorí. Jemné vtlačenie s krátkym predslovom z nahrávky a znakom RED je naozaj znesiteľné a nepovšimnuteľné.
- Za roky praxe v novinárčine som sa naučila mať nestranný pohľad a nájsť nie len pozitíva. A tým negatívom je pre mňa to, že by niekedy mohli upustiť od šou a len si to užívať. Je vidieť, ako to majú v mnohých momentoch prekalkulované, aby boli nastavení na správnu kameru, kde čo majú urobiť a ako sa postaviť. No kvôli tomu je to niekedy viac ako divadelné predstavenie, nie ako koncert. Bolo by super, keby na toto všetko zabudli a len si tak užívali hudbu. Chápem, že kvôli sediacim divákom je dôležité i to postavenie sa na správne miesto pred kameru, ale takto by z tých koncertov mali niečo i oni.
Komentáře
Okomentovat